Spoločenstvá

„Veriaci majú právo slobodne zakladať a viesť združenia na ciele dobročinnej lásky alebo nábožnosti alebo na rozvíjanie kresťanského povolania vo svete a zhromažďovať sa, aby tieto ciele dosahovali spoločne. Všetci veriaci, keďže sa zúčastňujú na poslaní Cirkvi, majú právo, aby aj vlastnými podujatiami, každý podľa svojho stavu a postavenia napomáhali alebo podporovali apoštolskú činnosť. Nijaké podujatie si však nemá nárokovať na označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.“ (kánony 215-216 Kódexu kánonického práva)
V našej farnosti sú prítomné a rozličným spôsobom sa zapájajú do spoločného života farnosti viaceré spoločenstvá a združenia veriacich. Niektoré sú cirkevne schválenými združeniami, iné nemajú ešte charakter súkromného cirkevného združenia so schválenými štatútmi, vznikli spontánne z iniciatívy farníkov pod dohľadom farára.
„Veriaci majú vstupovať najmä do takých združení, ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť buď zriadila, buď pochválila, alebo odporúčala. Veriaci majú právo po uzavretí vzájomnej súkromnej dohody ustanovovať združenia na dosahovanie. Takéto združenia, hoci ich cirkevná vrchnosť schváli alebo ich odporúča, sa volajú súkromnými. Nijaké súkromné združenie veriacich sa v Cirkvi neuznáva, ak jeho štatút nepreskúmala kompetentná vrchnosť. Nijaké združenie si nemá privlastniť označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť. Iba kompetentná cirkevná vrchnosť má právo zriaďovať združenia veriacich, ktoré si vytyčujú cieľ v mene Cirkvi podávať kresťanskú náuku alebo podporovať verejný kult, alebo združenia usilujúce sa o iné ciele, ktorých uskutočňovanie je svojou povahou rezervované tej istej cirkevnej vrchnosti. Všetky združenia veriacich podliehajú dohľadu kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorej úlohou je starať sa, aby sa v nich zachovávala neporušenosť viery a mravov, a dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, a preto jej prislúcha povinnosť a právo podľa normy práva a štatútu ich vizitovať.“ (kánony 298-305 Kódexu kánonického práva)
Farnosť je spoločenstvom spoločenstiev i jednotlivých veriacich. Sv. Ján Pavol II. vo svojej vízii Cirkvi v treťom tisícročí podčiarkoval potrebu budovania „spirituality spoločenstva“:
„Ak chceme byť verní Božiemu plánu a zodpovedať aj veľkým očakávaniam sveta, v tisícročí, ktoré sa začína, stojí pred nami veľká výzva: urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva. Čo to konkrétne znamená? Aj tu by sa naša reč mohla stať hneď praktickou, ale vyhovieť tomuto podnetu by bolo omylom. Pred plánovaním konkrétnych iniciatív treba podporiť spiritualitu spoločenstva a umožniť jej, aby sa ukázala ako výchovný princíp všade tam, kde sa formuje človek a kresťan, kde sa vychovávajú služobníci oltára, zasvätení, pastorační pracovníci, a kde sa budujú rodiny a spoločenstvá. Spriritualita spoločenstva, to je predovšetkým zameranie pohľadu srdca na tajomstvo trojjediného Boha, ktorý v nás prebýva a ktorého svetlo treba vnímať aj na tvári bratov a sestier vedľa nás. Spiritualita spoločenstva znamená okrem toho schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela – Cirkvi, čiže ako „niekoho, kto patrí ku mne“, aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar, a to nielen ako dar pre druhého, ktorý ho priamo prijal, ale aj ako „dar pre mňa“. Spiritualita spoločenstva napokon znamená vedieť bratovi „urobiť miesto“, niesť si vzájomne bremená (Gal 6,2) a premáhať egoistické pokušenia, ktoré nás neustále napádajú a budia rivalitu, karierizmus, nedôveru a žiarlivosť. Nerobme si nijaké ilúzie: bez tejto duchovnej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu. Stali by sa bezduchými aparátmi, skôr maskami spoločenstva, ako jeho možnosťami prejaviť sa a rásť.“ (Novo millennio ineunte, č. 43)
„Farár má uznávať a napomáhať vlastný diel, ktorý majú v poslaní Cirkvi laickí veriaci, podporujúc ich združenia s náboženskými cieľmi. Má spolupracovať so svojím biskupom a s presbytériom diecézy a vynasnažovať sa, aby sa veriaci starali o farské spoločenstvo, aby sa cítili členmi tak diecézy, ako aj celej Cirkvi a aby sa na dielach, ktoré toto spoločenstvo majú napomáhať, zúčastňovali alebo ich podporovali.“ (kánon 529, § 2)